Ešte minulý rok som rozmýšľala, že si kúpim kovové špirály do paradajok – nie su z plastu ale z kovu, ktorý sa bude dať recyklovať, tak som si povedala, že prečo nie…
Túto jar mi to však už nepríde ako dobrý nápad – kovové (či už hliníkové, oceľové alebo nerezové) drôty – to znamená, že musela byť niekde (v drvivej väčšine prípadov v Číne) vyťažená železná alebo hliníková ruda, následne roztavená a prevezená loďami k nám – na Slovensko.
Ťažba rudy to však nie je ako hranie sa s pieskom – pozrime sa, čo ostalo po ferozliatinárskych závodoch v Istebnom na Orave, či po hlinikárni v Hliníku nad Hronom… Niekde na ďalekom východe to s ekológiou nebude o nič lepšie a obávam sa, že to bude výrazne horšie 🙁 Prevoz cez pol sveta – ďalšia spotreba neobnoviteľných zdrojov kvôli pár minútam času a neprekonanej lenivosti…
A tak sme tento rok do hrachu opäť dávali palice, čo ostali po topinambure (vyzerajú ako hrubý rákos) a k paradajkám a k fazuli opäť zasadíme lieskové palice 🙂
PS: Na uväzovanie paradajok už pár rokov používam natrhané pásy zo starých bavlnených posteľných obliečok – nezarezávajú sa do stoniek ako špagát a po použití môžu ísť na kompostovisko…